citaty-na-dobre-rano
Elizabeth Andrea

Elizabeth Andrea

Druhá hora

Ak by sme život človeka dali do obrazu, tak by to boli DVE HORY.

Pri výstupe na prvú horu si budujeme svoju identitu, svoje ego. Plníme si sny o rodine, postavení, majetku ….

A potom sa niečo stane.

A my padáme do údolia. Niektorí strmhlav a niektorí pomaličky zostupujú a začínajú sa pýtať. 

Aký to má všetko zmysel? Prečo sa mi to stalo? Ako mám ďalej žiť aby som necítil (necítila) tú bolesť, ten strach, bezmocnosť, apatiu ….

Aký má môj život zmysel? 

Každý z nás to zažije. Je to prirodzenou súčasťou životného cyklu. Zrazu sa ocitneme v údolí. Už nestúpame. Už klesáme. 

A v údolí si prechádzame 3 stupňami :

Pre 1. stupeň je charakteristické, že sa urýchlene chceme vrátiť ku tomu ako to bolo predtým. Chceme opäť cítiť ten “zápal” budovateľa. Len to ide veľmi ťažko. Vlastne nejde. Lebo spôsob akým sme napĺňali náš výstup na prvú horu nám už nefunguje. Hľadáme nové spôsoby ale s tým istým zámerom. Chceme žiť ako predtým! Je to cesta obrovského úsilia ale bez veľkých výsledkov. 

Na 2. stupni prichádza rezignácia. Neviem ako ďalej. Vidíme “nepriateľa” tam vonku. Je to osud, život, ľudia okolo nás, spoločnosť  …. Môžeme v takomto postoji zotrvať veľmi dlho, niekedy aj roky a môžeme hybernovať až do okamihu smrti. Príchod smrti nám dá odpoveď. A vtedy začneme ľutovať všetko, čo sme nespravili. 

Ak sa na 2. stupni nezdržíme dlho, potom nastupujeme na 3.stupeň. Ten je o zmene nás samých  a to ide len vtedy, ak sa obrátime dovnútra a začneme sa pýtať. Hľadáme odpovede a vydávame sa na cestu sebapoznania. Vraciame sa ku svojej podstate. Je to návrat ku svojej vlastnej esencii duše. 

Výstup na DRUHŮ HORU je výstup, pri ktorom sa zbavujeme svojho ega. Svojho selektívneho vnímania sveta a seba. Stávame sa otvorenejšími a uvoľnenejšími.

Začíname žiť “z vlastného prameňa”.

Je to cesta plná uvedomení. Postupné odkrývanie mystérií života. 

Ale aj ona má svoje záludnosti. Pri tejto ceste a výstupe na druhú horu, si môžeme začať budovať nové ego. 

Ego “duchovného človeka”… “ filozofa” ….“vedátora”….

Hrozí nám, že prevezmeme filozofiu iných a opäť sa strácame. 

Som lepší, som prebudenejší, som osvietenejší, som múdrejší, som vzdelanejší….

Ale toto tiež nebude fungovať. 

Možno na chvíľu nadobudneme pocit, že ÁNO takto je to správne. 

Ale DRUHÁ HORA nás takých “neprijme”. O tomto to nie je ! 

DRUHÁ HORA hovorí o ceste cez utrpenie k múdrosti a potom k službe. 

A utrpenie nemusí vôbec znamenať, že sa nám niečo stane. Utrpenie nám môže spôsobiť aj naša stratenosť v živote. Nevieme čo chceme, nevieme sa naplniť životom.

Stále nám niečo chýba.

Utrpenie nie je nevyhnutné. Náš postoj je rozhodujúci. Ten kto dokáže obdobie bolesti, bezmocnosti, stratenosti prijať ako výzvu na zmenu svojho života, ten človek nadobúda vyššiu múdrosť, ktorú mu žiadne učenie z kníh nedokáže odovzdať. 

Keď stretnete človeka, ktorý pochopil o čom je DRUHÁ HORA, tak ten človek má v sebe mier a pokoj. 

Ten Človek nebojuje proti životu, lebo on vie, že on je život. 

Ten Človek je v absolútnom súlade so svojou realitou. Prijíma svoj život taký aký je. 

Ten Človek cíti zmysel svojho života. 

Ten Človek sa už nepýta čo môže očakávať od života.

Ten Človek sa pýta “Čo život očakáva odo mňa?”. 

Na tých ľuďoch to vidíte. Vidíte to na ich očiach. Vidíte, že si prešli svojim vlastným utrpením a už nepotrebujú nikoho a nič meniť. A nie je to o rezignácii. 

Je to o LÁSKE k ŽIVOTU. Ku SEBE. 

A tak ako jednotlivec prechádza životom cez dve hory tak aj spoločnosť. 

Práve sme v údolí. A nie sme tam len tieto posledné roky, sme tam už dávno. Len teraz sa nám to zviditeľnilo. A to je dobre. 

A je len na každom z nás ako dlho tam ako ľudstvo budeme. 

Kedy pochopíme, že nikto z nás nemôže zmeniť to čo je “tam vonku” bez zmeny vo svojom vnútri. 

Toto je tá ZMENA ktorú všetci čakajú. 

My sme ako projektor a každá naša myšlienka sa odráža v kolektívnom vedomí. 

Nemá význam sa rozčuľovať nad tým, čo sa nám deje. Sme v tom všetci spolu. My sme to vytvorili. 

Vytvorili sme rozmaznanú a znudenú spoločnosť. S pomýleným rebríčkom hodnôt.

My sme sa už dávno pred vírusom rútili do záhuby. A bolo len otázkou času, kedy niečo príde.

Pokiaľ každý ako jednotlivec neotočí svoj pohľad do svojho vnútra a nespraví si v sebe poriadnu inventúru, budeme takto ešte dlho. 

Snažíme sa meniť “kulisy” ale podstata reality by ostala taká istá.

A ako ja vnímam rok 2022, tak bude presne o tomto. 

Mnohí sa začnú poberať “z údolia” a začnú opatrne vystupovať na druhú horu. 

Vystupovať už bez potreby pretláčať “svoju pravdu ”. 

Už vidia, že to čo prežívali, bolo to, čo mali vo vnútri. A s prijatím zodpovednosti prichádza pokora.

S pokorou prichádza pokoj.

S pokojom prichádza tolerancia a s toleranciou prichádza spolupráca. 

Mnohí mali svoje individuálne “údolie” už predtým. A toto obdobie bolo možno už len takou dolaďujúcou previerkou ich pripravenosti na ten konečný výstup na vrchol.

Oni už vedia, že oba “tábory” si museli týmto všetkým prejsť. 

Oni už vedia, že jediný “nepriateľ” je ten v ich hlave. 

Pre nich je vrcholným “spirituálnym zážitkom“ každý okamih. 

Či navaria obed alebo v meditácii zažijú nejakú extatickú skúsenosť. Je to pre nich rovnaká božská prítomnosť. Sú v spojení sami so sebou, so svojim bytím. 

Už sa nepýtajú po zmysle života. 

Už vedia, že ONI sú zmyslom života

A mnohí si v údolí ešte potrebujú pobudnúť. 

A mnohí budú chcieť všetko vrátiť späť. Ale to už nepôjde. 

A aj predikcie na rok 2022 budú podľa toho, kde sa kto práve nachádza. 

Viacerí sa ma pýtali kde je “PRAVDA” .  

A ja som odpovedala, že svoju pravdu si musí nájsť každý sám. O tom je táto doba. O tom je éra vodnára. Sám sa musí človek rozhodnúť.

A v tomto sa nemusíme obávať, že by sme sa “ rozhodli nesprávne”. To nejde. Vždy nás naše rozhodnutie privedie len tam, kde máme byť. A do situácií, ktoré si máme prežiť. 

Jediná PRAVDA čo je, je že sme JEDNO. 

Sme jeden organizmus, ktorý obýva Matku ZEM. A ani jedna “bunka” tohto organizmu sa nemôže oddeliť. Všetci sme spolu prepojení. Či sa nám to páči alebo nie. 

Aj keď zomrieme, sme stále súčasťou. 

Počas celej tejto doby som nedelila ľudí na očkovaných a neočkovaných. Ja som len pozorovala koľko hnevu, strachu, odporu alebo pýchy v sebe majú. 

A je úplne jedno na ktorej strane sa nachádzali. Čím viac strachu a odporu, tým hlbšie zranenia ten človek mal v sebe. 

A táto doba ich len vyťahuje na povrch. 

Ako som už dávnejšie napísala, prechádzame ako spoločnosť “dunkelterapiou”. 

Chce to trpezlivosť a kľud. Toto sú však slová, ktoré ego závislé na čase a odpore nevie stráviť. 

Mnohí v tej tme už vidia SVETLO. A mnohí ešte nie. A táto skúsenosť je neprenosná. Nikto nikomu nemôže odovzdať svoj pohľad na život.

Každý má svoju vlastnú jedinečnú cestu z jeho vlastnej tmy. 

Môžeme si vnútorné svetlo zmýliť s reflektormi nášho ega, ale to len na určitý čas. 

V tomto mám absolútnu istotu, že VEDOMIE (ZDROJ, BOH) si nás privedie k sebe, či sa nám to bude páčiť alebo nie.

A to sa presne teraz deje na kolektívnej úrovni.

Z celého srdca prajem každému aby mu na cestu svietilo jeho vnútorné svetlo bez oslepujúcej žiare reflektorov ega. 

P.S.

A ešte moja inšpirácia pre Vás

Ako vidíte, stále tu na seba narážajú 2 možnosti riešenia tejto situácie. 

A oni sa nemôžu dohodnúť nikdy, lebo pravda je v určitom zmysle na oboch stranách.

 Poznáme to staré príslovie: Kde sa dvaja bijú, tretí víťazí ! 

Skúsme si priťahovať do nášho kolektívneho poľa možnosť vyriešenia tejto situácie treťou cestou, ktorá by bola pre ľudstvo ozdravnou alternatívou

Nemusíme to nijako pomenovať, len tomu dajme vysokú vibráciu NÁDEJE a UVOĽNENIA. 

Tak si spoločne pritiahnime niečo NOVÉ a prestaňme venovať pozornosť starým spôsobom riešenia. 

Odoberaj nové články emailom