Slová majú veľkú moc.
Tú najväčšiu silu má SLOVO, ktoré mení všetko.
A to slovo je ĎAKUJEM.

Keď mi kamarát v septembri roku 2019 poslal email o púti do Jeruzalema, hneď som povedala áno. V Jeruzaleme som bola v septembri v roku 2009. A teraz po 10 rokoch v septembri prišla ponuka tam ísť opäť. Cítila som, že to nie je náhoda.

Tých 10 rokov, ktoré medzi týmito dvoma návštevami prešli, mi otočili život o 360 stupňov. 

Vedela som, že si tam idem pre niečo. Netušila som ale prečo.

Odlietali sme v období, keď opäť hrozil nejaký konflikt. Bolo otázne, či vôbec odletíme. Ale ak niekde máte byť, tak tam budete. 

Po príchode a prvej prechádzke po starom meste, sme všetci jednoznačne povedali, že taký pokoj a kľud, ktorý sme tam vnímali aj v tejto napätej dobe, sme ešte nikde necítili. Nehovorím o vykrikujúcich predavačoch, to je rozruch na povrchu toho všetkého. Je to ruch toho vonkajšieho sveta. Ale vo vnútri sme vnímali hlboký pokoj a mier. Bezpečie. 

Mystický Jeruzalem je naozaj mystický.

Každý deň v Jeruzaleme bol plný nádherných vnemov a uvedomení. Boli sme tam v januári, keď bolo mesto poloprázdne. Všade sme mali priestor na meditácie a sami pre seba. Žiadne tlačenice, takže sme si naozaj dosýta vychutnávali tieto posvätné miesta.

Jeden deň bol na programe aj múr nárekov. 

Do múru nárekov ľudia na papierikoch vkladajú svoje prosby. Každý rok ich tam pribudne milión. Lístočky sa dvakrát do roka opatrne vyberajú zo štrbín drevenými paličkami. Podľa judaizmu, so všetkým kde je uvedené Božie meno, sa musí nakladať s posvätnou úctou. Lístočky sa potom rituálne pochovávajú na Olivovej hore. 

A ako som zistila sama, priania sa plnia ale nie vždy spôsobom akým si predstavujeme my.

Ale akým potrebujeme. 

Keď sme prišli k múru nárekov, mnohí už mali svoje papieriky pripravené.

Ja som nemala. Nechala som to na momentálny impulz pri múre.

Postavila som sa k múru v ženskej časti a v tom som POCHOPILA.

Jasne sa mi ukázalo, prečo som sa sem potrebovala vrátiť. 

Bolo to ako prestrih filmu. Videla som samú seba pred desiatimi rokmi ako vkladám lístok s mojimi prianiami do štrbinky v múre. 

Na lístku som toho mala dosť napísaného….

A ja som videla to, čo som predtým nevidela. 

Že vtedy, ked som vkladala moje prosby do múru, ja som to všetko už vtedy mala.

Nevidela som to, nevnímala som to. Moja nespokojnosť to celé zahmlievala.

A musela som toho veľa stratiť aby som si to uvedomila.

Počas tých rokov som toho naozaj veľa stratila. Zdravie, mojich blízkych, ….

Zažila som množstvo strát a ťažkých chvíľ asi v každej oblasti. Z môjho starého života nezostal kameň na kameni.

A tak ako som stála pred tým múrom, som v plnom poznaní toho všetkého 

povedala “iba”

ĎAKUJEM 

ĎAKUJEM už viem, že mám všetko čo potrebujem

ĎAKUJEM už to vidím 

ĎAKUJEM ŽIJEM 

Odvtedy má pre mňa SLOVO ĎAKUJEM úplne inú hĺbku.

Som spokojná a vďačná za to, čo mám. 

Toto ma naučil Jeruzalem.

Nehovorím, že nemám sny. Mám. 

Ale nie sú tvorené tým, že mi niečo chýba. 

Mne nechýba nič. A možno mám toho “menej” ako vtedy ale ja to už tak vôbec nevnímam. Práve naopak. Cítim sa BOHATÁ ŽIVOTOM.

A ak príde niečo, tak poviem ĎAKUJEM.

A ak nepríde, poviem tiež ĎAKUJEM. Mám to, čo potrebujem. 

Moja nespokojnosť s tým ČO PRÁVE JE  “zomrela” pri tom múre.

ĎAKUJEM Jeruzalem