Dunkelterapia alebo terapia tmou sa do Európy dostala zásluhou Holgera Kalweita v šesťdesiatych rokoch.

Terapia tmou sa v najrôznejších variáciach ako metóda sebapoznania používa takmer vo všetkých kultúrach. Je súčasťou šamanských tradícií a tiež ju používali najmä v Japonsku, Indii, v Tibete.

Nepretržitá noc znamená radikálnu konfrontáciu so sebou samým. Temnota umožňuje poznanie vlastnej psychickej štruktúry .

Je možné zažiť skúsenosť svetla ako oceánu energie a navrátiť sa k pravej podstate našej bytosti.

Pobyt v tme bol aj súčasťou mojej cesty sebapoznania.

Bol to hlboký predel v mojom živote, ktorý som si symbolicky venovala k mojim 50 tim narodeninám. Bol to veľmi silný transformačný, zážitok z ktorého Vám ponúkam len stručný opis. Dala by sa o tom napísať celá kniha.

Pre môj 7 dňový pobyt v tme som si vybrala miesto na polosamote v Bielych Karpatoch.

Bol to hlinený domček takmer v zemi pod horou.

Keď som prvýkrát vstúpila dnu, prvá myšlienka bola, že je to tam veľmi malé, ale ako som počas pobytu zistila, tak to bolo niekedy až veľké.

Na úvod mi vysvetlili všetko, čo som potrebovala ohľadne režimu v domčeku vedieť.  Ukázali mi, kde je hlavný vypínač prívodu elektriny, ktorý som si mala vypnúť sama vtedy, keď už budem pripravená. Hlavný vypínač sa vypínal kvôli tomu aby som nechtiac cez malý vypínač nezažala svetlo.

Ukázali mi, kde mi budú raz do dňa nosiť jedlo a vodu. A potom to už bolo na mne.

Najskôr som si všetko v kľude prezrela a vyložila som si veci. Snažila som si dať všetko tak, aby som vedela kde čo mám a v tme to ľahko našla.

Zhasla som. Bola som pripravená na túto dobrodružnú cestu, na ktorej som nevedela čo ma čaká.

PRVÝ A DRUHÝ DEŇ

Prvé dva dni som celé prespala.

Vtedy som si uvedomila, že my sme tak unavení z toho celého „ hurhaja“ okolo nás a v nás, že telo si vypýtalo dva dni spánku.

Raz do dňa mi nosili jedlo. Niektorí si zvolia pôst ale pre mňa to bolo jediné spestrenie počas pobytu. Jedlo priniesli na podnose do vstupnej chodbičky. Vždy predtým zabúchali, aby som tam náhodou práve vtedy nebola a oni mohli otvoriť dvere.

Čo bolo pre mňa zaujímavé bolo, že ja som „videla“. Nebolo žiadne narážanie do stien, vždy som všetko našla na prvý krát.

Pri príchode mi bolo povedané, že tretí deň býva kritický.

Tak som čakala čo príde.

TRETÍ DEŇ

Hovorí sa, že keď človek zomiera, prejde mu celý život pred ním ako film.

A mne od „rána“ išiel film môjho života. Spustilo sa to s otvorením očí a nedalo sa to zastaviť.

Videla som obrazy, tie ktoré som si pamätala ale aj také o ktorých som ani netušila alebo som na ne zabudla. Všetko to bolo tak živé.

Videla som a prežila som všetky tie moje ťažké ale aj pekné chvíle ešte raz.

A pri tom spätnom pohľade na film môjho života som plakala…

Od vďačnosti, lásky k samej sebe, ku všetkým, z radosti zo života, z úcty ku všetkému, …

Bol to veľmi silný pocit prijatia života, prijatia existencie bytia.

Čas prestal existovať a ja som pochopila.

Pochopila som, prečo to všetko bolo tak ako to bolo, pochopila som…

Bola som v čistom spojení s vedomím, s dušou.

Tretí deň som sa dotkla smrti. Zomrela moja predstava o sebe. Zomrelo moje malé ja…

Myslela som si, že túto skúsenosť už nemôže nič prekonať. No mýlila som sa.

Keď som si ľahla do postele s vedomím, že už idem spať a zatvorila oči, tak cez moje zatvorené viečka „ explodovalo svetlo“. To svetlo bolo veľmi intenzívne, ako tisíce reflektorov, ale veľmi príjemné.

To svetlo išlo zo mňa… bolo vo mne…

Po hodnej chvíli som otvorila oči, zvedavá, že aké to bude a okolo mňa bola tma. Zatvorila som oči a bolo svetlo. 

A takto to bolo do konca môjho pobytu. Svetlo už neodišlo…

ŠTVRTÝ DEŇ

Tento „deň“ bol v úplne inej energii. Môj vnútorný rebel sa prejavil v plnej sile. Priznám sa, že po tak nádhernom dni som toto fakt nečakala. Prišla studená sprcha v podobe mojich vnútorných dialógov.

„Môžeš sa zbaliť a ísť domov! Už si pochopila, prišlo svetlo… tak čo tu budeš robiť!“

„Už nič iné nebude“

Áno aj toto je mojou súčasťou. Nebojovala som s tým. Vďaka poznaniu, ktorým som prešla predchádzajúci deň, som vedela, že všetko je v poriadku a všetko má svoj zmysel.

A tak sa vo mne spustili dialógy rôznych mojich subosobností. Jedna časť chcela zostať, ďalšia sa chcela okamžite zbaliť a ísť domov, ďalšia vyjednávala, že aspoň ešte deň, atď.

Ticho vo mne sa striedalo s mojim vnútorným kritikom, ktorý sa prejavoval naozaj rôzne.

Napríklad istý čas „nestíhal“.

„choď cvičiť, lebo to nestihneš!“

„choď si umyť zuby, lebo to nestihneš!“

„choď jesť, lebo to nestihneš!“

„choď meditovať alebo niečo rob, lebo to nestihneš!“

A moje nastavenie „nestíhania“ sa mi ukázalo v celej mojej kráse. Paradoxne v tme, kde každá minúta trvá hodinu, to bol môj prvý vzorec, ktorý si zobral slovo. Moje rýchle tempo a s tým súvisiace nestíhanie bolo to, čo ma sprevádzalo väčšinu života.

A takto sa mi začali postupne rozbaľovať všetky moje vzorce, programy a ja som si uvedomila, že na mieste, kde nemám žiaden impulz zvonku, kde sa nemám na koho a na čo vyhovoriť, tak ja sama som sa začala terorizovať.

To bolo stretnutie s mojou temnotou.

A svetlo bolo stále. Nebolo vonku. Bolo vo mne. Svietilo mi na mňa.

Zrazu bolo všetko jasné.

PIATY DEŇ

Po dvoch „výživných“ dňoch to vyzeralo tak, že bude oddych. Vlastne aj bol.

Bol to taký stav „spánku nespánku“. Zapisovala som si všetko to, čo ma tma naučila a vedela som, že v nedeľu vyjde z tmy iný človek.

Áno, dá sa v tme písať. Ale s prečítaním, najmä tých posledných zápiskov, to už bolo ťažšie. Chodili mi rôzne obrazy, vízie, ktoré vlastne len prehlbovali uvedomenia a prejasňovali odpovede.

Všetky závoje a ilúzie spadli.

Plne som prebrala zodpovednosť za všetko, čo som si do svojho životného príbehu vložila.

Či to mohlo byť inak?
To už neriešim. Bez toho všetkého by som nebola tam, kde som. Nebola by som tým človekom, ktorým som.

Svetlo bolo stále.

ŠIESTY DEŇ

Keď som si čítala knihu o „Dunkelterapii“ tak som tam nerozumela jednej časti.

„Priestor sa zakrivý, všetko je šikmé“

Logicky mi to nedávalo zmysel. Veď keď som v tme, nič nevidím, tak mi môže byť jedno či je to krivé, šikmé…

Mala som možnosť si vyskúšať, ako to je myslené. V tom maličkom priestore kde som mala vľavo toaletu vzdialenú asi 2,5 m a vpravo bola sprcha, tak v tomto priestore som na šiesty deň „blúdila“.

Išla som na toaletu, skončila som v sprche.

Cvičila som pri posteli, skončila som v sprche.

Zakrivilo sa mi moje vnímanie reality.

Keď som niekam chcela ísť, tak som si hovorila „ideš vľavo, spravíš 3 kroky, budú tam dvere“… no a neboli! Zase som objímala inú stenu.  Bol to náročný deň. Veľa som sa nasmiala a aj ponadávala.

Pooblievala som sa vodou, čo sa mi za celý pobyt nestalo, veci som porozhadzovala, padala som a vrážala do všetkého.  Tak som potom radšej väčšinu času tíško sedela a čakala kým to prejde .

SIEDMY DEŇ

V nedeľu ráno mi prišli dohovoreným signálom zabúchať na okno.

Keď som si predtým predstavovala, že ako celá šťastná „vybehnem“ von, tak keď tá chvíľa nastala, mne sa nechcelo.

To všetko čo som tam prežila, bolo tak silné a posvätné…

Po týždňovom pobyte v tme nemôžete ísť hneď von. Na svetlo si potrebujete postupne privyknúť. Dvere som si pootvorila asi na 5 cm a ten silný lúč svetla ma až ohromil.

Pri takto pootvorených dverách som sa začala rozhliadať po domčeku.

Išla som sa osprchovať.

Zvláštny pocit, keď si vidíte po týždni telo.

V tme stratíte pojem o čase, priestore a aj o sebe ako fyzickej bytosti.

Pozerala som sa na seba neveriacimi očami, že toto som JA.

To niečo veľké, nadčasové, čím som sa cítila, že som, bolo v tomto tele.

Keď si oči postupne zvykli na svetlo, vyšla som von.

Dve hodiny som sa prechádzala po lúkach, každou bunkou som v eufórii nasávala ten život okolo mňa. JA som bola život.

Svet bol iný. Ja som bola iná.

Počas siedmych dní v tme som zomrela, aby som sa mohla narodiť.

Život je Dar. Sám seba dostane človek darom.

 ( Jozef Čapek)