Alebo Proces Životnej Integrácie ( konštelácie LIP ”Life integration proces”) 

Často je to tak, že v oblastiach, kde máme problémy, sme vnútorne uviazli v dieťati, ktorým sme niekedy boli.

Dospelý človek “zalezie” do svojho vnútorného dieťaťa a tam sa schová. Urobí to úplne nevedome, ale zároveň to berie ako zámienku pre to, aby sa nemusel konfrontovať so životom, ktorý sa ku nemu prihovára tu a teraz.

Správne by to malo byť tak, že toto dieťa musíme prijať do seba, a to so všetkými jeho prežitkami. Fakticky v nás je, ale my už dávno nie sme tým dieťaťom, možno sme matkou, otcom, babičkou alebo dedkom …. a doteraz sa schovávame v dieťati.

Hoci to dieťa v nás je, v duši sme ho skutočne neprijali, odmietame časť jeho skúseností a tým aj časť jeho (nás) samotného.

A dokonca si ho pred seba staviame na ochranu, aby sme sa nemuseli v plnej šírke konfrontovať s aktuálnou výzvou života.

Povedané bez príkras, keď niekto hovorí “Neviem (nemôžem) milovať, pretože som ako dieťa nebol milovaný” alebo “pretože som bol bitý, zneužívaný” vlastne využíva (zneužíva) svoje vnútorné dieťa k tomu, aby utekal pred láskou alebo životom ako takým.

A to dieťati v nás nerobí vôbec dobre.

Viac by mu pomohlo, keby vedelo, že jeho bolesti, jeho zmätok a neistotu vidíme a je s tým všetkým vítané. So svojimi strachmi, spôsobmi chovania, ktoré si vytvorilo, aby sa uchránilo pred ďalšími zraneniami.

Miesto toho aby sme mu hovorili “Chúďa dieťa” alebo “to bolo strašné”, mali by sme mu dať najavo, ako dobre a primerane sa vtedy chovalo, že vidíme jeho výkon, a že sme to všetko zvládli a nechali sme to už za sebou.

Tým do seba prijmeme svoje vnútorné dieťa a zároveň prijmeme (obijmeme) svoj život taký, aký bol.

(úryvok z knihy W.Nelles “Obejmi svuj život”)

Toto je princíp LIP konštelácií. Klient z pozície dospelého sleduje svoj život, všetky “programy”, ktoré používal v jednotlivých etapách života. Pritaká sebe, svojmu prežívaniu a tým sa uvoľňuje z pocitov bezmocnosti a sebadeštrukčných nastavení.